DunaVia – Kroky k zelenej krajine!
Máme za sebou nezabudnuteľný víkend! Spoločne sme objavovali prírodné a historické poklady Šamorína, Báču a šámotského majera. Takmer tridsať ľudí sa podujalo na viac ako 19 kilometrovú prechádzku, a hoci dĺžka trasy a horúčava boli pre každého veľkou výzvou, polovica skupiny prešla s obrovským odhodlaním celú trasu. Krok za krokom sa pred nami odkrývala minulosť a kultúrna krajina nám odhaľovala svoje poklady.
Začali sme v šamorínskom lesoparku Pomlé, kde sme sa zoznámili nielen s pôvodnými a dovezenými druhmi stromov, ale dozvedeli sme sa aj to, že staróa rotunda (najväčšia historická drevená filagória bez vnútornej opory na Slovensku) je svojho druhu úplne jedinečnou architektonickou pamiatkou ešte z čias Rakúsko-Uhorska.
Historická cesta časom pokračovala pri čerstvo zrekonštruovanej budove šamorínskej Korony. V stenách niekdajšieho paulínskeho kláštora vyšiel najavo jeden poriadne bizarný gastro-historický fakt, a to, že zakladajúci paulínski mnísi počas pôstneho obdobia s obľubou konzumovali korytnačky, keďže ich mäso považovali za podobné rybiemu.
Po príchode ku Hrušovskej zdrži sme sa dozvedeli zaujímavosti o divokej prírode Vtáčieho ostrova. Dozvedeli sme sa, že vybudovanie vodného diela a vytvorenie zdrže vyžiadala likvidáciu viac ako 2500 hektárov vzácneho lužného lesa.
Zvláštna atmosféra a historický duch Kostola svätého Antona Paduánskeho v Báči nám poskytli príležitosť na duchovné načerpanie síl. V stenách tohto nádherného kostola sa dodnes ako posvätné relikvie uchovávajú šatky, ktorými v roku 1715 utierali krvavé slzy stekajúce z plačúceho obrazu Panny Márie. Zaujímavosťou je, že krypty v podzemí tohto pútnického kostola slúžia ako miesto posledného odpočinku pre rodinu Apponyiovcov.
Poslednou historickou zastávkou našej túry bol Kostol svätej Margity Antiochijskej v Šámote. Tento úchvatný románsky drahokam z obdobia Arpádovcov, postavený okolo roku 1260, zažil počas storočí veľa: po druhej svetovej vojne rodinu Schusterovcov, ktorá tunajší majer priviedla k rozkvetu, vyhnali z vlastného majetku so zbraňami v rukách prichádzajúci sovietski vojaci. Počas desaťročí komunizmu (od roku 1950) zasa túto starobylú svätyňu ponižujúcim spôsobom tridsať rokov využívali ako obyčajný sklad obilia.
